Niekedy sú najlepšie výlety práve tie, ktoré vôbec neplánuješ. Žiadny detailný itinerár, žiadne rezervácie mesiace dopredu, žiadny presný plán, kde budeš o pár hodín. Len partia ľudí, veľké auto, pár základných vecí a chuť jednoducho vyraziť.

Presne tak vznikol aj náš roadtrip zo Slovenska cez Česko, Nemecko, Švajčiarsko a Rakúsko späť domov. Tri dni plné kilometrov, spontánnych rozhodnutí, chaosu, smiechu, drahého tankovania, parkovacích katastrof a momentov, na ktoré sa nezabúda.

Ešte pred cestou som si samozrejme vybral svoj obľúbený business outfit. Vedel som totiž, že pri takomto roadtripe potrebujem niečo pohodlné, ale zároveň som sa v tom chcel cítiť dobre počas celej cesty. A úprimne, mám jeden outfit, pri ktorom už dopredu viem, že si v ňom užijem všetko naplno – od ranného štartu v Žiline, cez hodiny v aute, až po večerné sedenie v shisha bare niekde v Nemecku.

Celý roadtrip bol zvláštny mix úplného chaosu a zároveň neuveriteľnej slobody. Raz sme riešili, kde zaparkovať obrovské auto v Prahe, o pár hodín neskôr sme už stáli na nemeckej pumpe a počítali, koľko nás bude bolieť tankovanie. Nikto z nás presne nevedel, kde budeme spať, čo budeme robiť večer ani kam presne sa dostaneme ďalší deň.

Deň 1 – Praha, nekonečné parkovanie a prvá noc v Nemecku

Našu cestu sme začali v Žiline krátko pred šiestou ráno. Ešte sme sa zastavili v Púchove po kamaráta a odtiaľ už smer Česká republika. Celý roadtrip vznikol dosť spontánne, bez veľkého plánovania, a presne v tom bolo jeho čaro. Nemali sme pripravený detailný program ani rezervácie, jednoducho nič. Jednoducho sme sadli do auta a išli.

Prvá väčšia zastávka bola Praha. Mal som tam jeden jediný cieľ – pizza. Pred časom som tam bol v jednej reštaurácii na naozaj výbornej pizzi a odvtedy som si hovoril, že sa tam raz musím vrátiť. A keď už sme mali cestu okolo, bola to ideálna príležitosť.

Lenže hneď po príchode do Prahy prišla prvá realita roadtripu – parkovanie. Cestovali sme na Peugeot Traveller BUSINESS VIP, čo je síce extrémne pohodlné auto na dlhé trasy, ale zároveň obrovské. Dlhé, široké a v mestách okamžite cítiť, že bežné parkovacie miesta jednoducho neboli stavané na také auto.

Pôvodne sme mali v pláne zaparkovať v OC Flora. Vošli sme do podzemného parkoviska a už po pár minútach nám bolo jasné, že to nebude fungovať. Na podlaží pre vyššie autá nebolo jediné voľné miesto a otočiť sa tam s tak veľkým autom bol doslova boj. Nakoniec sme museli celé parkovisko opustiť a začalo nekonečné hľadanie voľného miesta.

Všade boli malé parkovacie boxy, rezervované miesta alebo úzke ulice, kde sme nemali šancu zaparkovať. Po chvíli krúženia po okolí sa nám nakoniec podarilo nájsť miesto pri jednom krízovom centre. A práve tam začala ďalšia vlna smiechu.

Na budove boli rôzne tabule – psychiater, psychológ, sexuológ a podobné ambulancie – takže okamžite zaznelo: „Tak sme tu správne.“ Každý si tam vraj išiel nájsť niečo svoje.

Celú situáciu ešte dorazil jeden pán, ktorého sme videli kráčať smerom do budovy s kufrom v ruke. Chvíľu bolo v aute úplné ticho a potom niekto povedal: „No neviem, či tam ešte len ide… alebo to už má za sebou.“

Po tom nekonečnom hľadaní parkovania sme sa smiali asi ešte ďalších pár minút.

Aspoň jedna vec vyšla perfektne – od auta to bolo do reštaurácie asi päť minút pešo.

Pizza bola presne taká dobrá, ako som si ju pamätal. Dal som si pizzu so smotanovým základom a úprimne, bola výborná. Chalani skúšali aj klasické pizze a bolonské lasagne, takže obed dopadol viac než dobre. (Restaurace Nominanza, Táboritská 23, 130 00 Praha 3-Žižkov, Česko)

Po jedle sme sadli späť do auta a začali riešiť, kadiaľ vlastne pokračovať ďalej smer Nemecko. Navigácia ukázala smer Ústí nad Labem a odtiaľ už len Deutschland.

Hneď po prekročení hraníc nás čakala policajná kontrola. Občianske sme mali pripravené ešte v aute, prišiel nemecký policajt, pozrel na nás a spýtal sa: „Sie sind aus der Slowakei?“ My sme len prikývli a zo zadných sedadiel zaznelo naše legendárne: „Yes, yes.“ Policajt sa pousmial, nič ďalšie neriešil a pustil nás ďalej.

Ja ako zamestnanec Slovak Telekom, ktorý patrí do skupiny Deutsche Telekom, som si samozrejme musel spraviť screenshot, keď sa mi mobil pripojil na nemeckú sieť Deutsche Telekom. Bol to taký malý pracovný moment uprostred roadtripu.

Naša prvá zastávka v Nemecku bola v Lidli. Prišlo mi celkom vtipné, že prvé miesto, kam sme v Nemecku išli, bol práve Lidl – obchod, ktorý človek pozná z domu prakticky naspamäť. Ceny boli o niečo vyššie než na Slovensku a zároveň prišla moja prvá menšia jazyková skúška. Moja nemčina je na úrovni pár základných slovíčok, takže všade fungujem hlavne cez angličtinu.

Pri pokladni ma predavačka pozdravila klasickým „Guten Tag“ a ja som úplne automaticky odpovedal: „Hello.“
Našťastie sa len pousmiala a okamžite prepla do angličtiny. V tom momente zo mňa opadol stres a vedel som, že tento roadtrip jazykovo zvládneme.

O chvíľu neskôr prišla ďalšia lekcia – tankovanie v Nemecku. Ešte v Česku sme riešili, či tankovať tam alebo až po hraniciach. Rozhodli sme sa počkať na Nemecko. Keď sme však dorazili na čerpaciu stanicu Aral a uvideli cenu dieslu 2,51 € za liter, všetkým nám bolo okamžite jasné, že tankovať v Česku by bolo výrazne lepšie rozhodnutie.

Keďže som mal zo skupiny najlepšiu angličtinu, automaticky som bol hovorca celej výpravy. Komunikácia na pumpe našťastie prebehla bez problémov, ale účet za 43 litrov vo výške 108 € už bolela trochu viac. A moja zlatá kreditná karta začínala chápať, že tento víkend nebude lacný.

Nasledovali hodiny jazdy cez Nemecko. Diaľnice, malé mestečká, príroda a nekonečné kilometre. Prešli sme veľkú časť krajiny smerom k švajčiarskym hraniciam a postupne sa začínala ozývať únava.

Počas cesty sme sa zastavovali na rôznych odpočívadlách. Aj návšteva toaliet bola samostatný zážitok. Niektoré boli čisté a moderné, iné vyzerali, akoby tam nikto neupratoval celé dni. Tie bezplatné pri odpočívadlách boli väčšinou výrazne horšie než platené toalety na pumpách. Poplatky sa pohybovali od 0,50 € do 1 €, no človek väčšinou dostal kupón na nákup v danej pumpe, takže sa to dalo využiť na kávu alebo niečo malé pod zub.

Večer už únava začínala byť naozaj silná. Pôvodný plán prespať v aute znel dobrodružne, ale po celom dni jazdy začala byť predstava normálnej postele oveľa lákavejšia.

Pozeráme v appke a zrazu nám do očí padol Stuttgart. Otvorili sme Booking a zostali sme prekvapení, koľko hotelov bolo stále voľných. Vyzeralo to jednoducho – vyberieme hotel, sadneme do auta a ideme.

Lenže vtedy prišiel ďalší problém. Navigácia nám neustále ukazovala upozornenie, že na vstup do niektorých častí mesta potrebujeme Umweltplakette – zelenú emisnú plaketu pre autá. Začal som googliť, čo to vlastne je a kde sa dá kúpiť. Bolo už približne pol deviatej večer a veľmi rýchlo nám došlo, že ju v tom čase už jednoducho nezoženieme.

Zastavili sme preto na odpočívadle pri diaľnici a začali hľadať nejaké menšie mesto v okolí, kde nájdeme hotel bez podobných obmedzení. Nakoniec sme našli ubytovanie vo Fellbachu a nastavili navigáciu.

Ani tam však nekončili komplikácie s parkovaním. Podľa Bookingu malo byť parkovanie zdarma, ale realita bola opäť trochu komplikovanejšia. Našli sme miesto na ulici, no po preložení značky sme zistili, že auto nesmie zasahovať do chodníka. A naše auto zasahovalo prakticky všade.

Rozhodli sme sa preto ísť opýtať na recepciu, lenže hotel bol úplne prázdny. Hoci bolo uvedené check-in 24/7, nikde nikto nebol. Nakoniec sme zaparkovali vo dvore hotela a povedali si, že ak príde pokuta, tak to nejako prežijeme.

Check-in prebiehal cez automatický kiosk vonku pred hotelom. Zadali sme číslo rezervácie a stroj nám vydal karty od izby. Celé to pôsobilo veľmi moderne a trochu futuristicky.

Izby boli síce menšie a jednoduché, ale po celom dni na cestách nám to bolo úplne jedno. Hlavné bolo, že máme posteľ a sprchu.

Lenže tým sa večer ešte neskončil.

Keďže sme fanúšikovia shishe, začali sme v okolí hľadať nejaký podnik. V appke sme našli Pipe 75 Shisha Lounge, ktorý bol len pár minút od hotela. Najprv sme sa tam snažili dostať bez navigácie a dokonca sme sa pýtali jednej pani na ulici, ktorá nám vysvetľovala smer. Po chvíli sme však pochopili, že sa motáme úplne opačným smerom, takže sme radšej zapli navigáciu.

Tá nás nakoniec doviedla priamo pred podnik.

Pipe 75 Shisha Lounge vyzeral veľmi dobre už zvonku. Príjemná atmosféra, moderný interiér a pohodová hudba. Obsluhoval nás Turek, ktorého angličtina nebola úplne dokonalá, no bez problémov sme sa nakoniec dohodli. Vysvetlili sme mu, že chceme niečo svieže s tmavým tabakom a nechali sme si poradiť.

Objednali sme si drink Elephant Bay a shishu s príchuťou kiwi a granátového jablka. A úprimne, bola jedna z najlepších, aké som kedy mal. Chuť bola výrazná, príjemne svieža a celý večer mal výbornú atmosféru.

Sedeli sme tam až do skorých ranných hodín a po návrate na hotel som zaspal prakticky okamžite. Po celom dni plnom kilometrov, parkovania, tankovania a spontánnych rozhodnutí to bol presne ten typ únavy, pri ktorej človek zaspí hneď, ako sa dotkne postele.

Deň 2 – Švajčiarsko, drahé KFC a noc v aute

Zobudil som sa niečo okolo siedmej ráno. Raňajky boli až od deviatej, takže som zatiaľ len oddychoval, pozeral nemeckú RTL-ku, scrolloval Facebook a Instagram a užíval si pocit, že sme sa naozaj zobudili v Nemecku.

Raňajky boli naozaj bohaté. Klasické hotelové švédske stoly – pečivo, šunka, syry, zelenina, džúsy, káva. Jednoducho presne ten typ hotelových raňajok, ktoré človek ocení po dlhom dni na cestách. A samozrejme som neodolal wafliam s Nutellou. Tie som musel ochutnať okamžite.

Po raňajkách sme sadli do auta a pokračovali smer Švajčiarsko. Po ceste ešte zastávka na tankovanie a kúpu švajčiarskej diaľničnej známky. Po skúsenosti z predchádzajúceho dňa sme sa rozhodli natankovať ešte v Nemecku, pretože nám bolo jasné, že vo Švajčiarsku by ceny boleli ešte viac.

A úprimne, už po pár kilometroch vo Švajčiarsku bolo cítiť, že sme v úplne inej krajine. Všade neuveriteľne veľa zelene, krásne domy, upravené mestá a pokojná atmosféra. Celé to prostredie pôsobilo veľmi čisto a pokojne. Mal som pocit, akoby tam všetko fungovalo trochu pomalšie a pokojnejšie než doma.

Cesta pokračovala cez rôzne menšie mestá smerom k Freiburgu, kde sme si dali krátku prestávku. A ja som si samozrejme opäť dal pizzu. Našli sme príjemný podnik, kde robili kebab aj pizzu, a siahol som po klasickej Margherite.

Práve tam prišla chvíľa, keď sme si uvedomili, že sa pomaly otáčame smerom domov.

Ďalšou väčšou zastávkou bol Bern. Tam som prvýkrát ochutnal švajčiarske KFC a musím povedať, že rozdiel oproti slovenskému bol naozaj výrazný. Hranolky boli chutnejšie, mäso šťavnatejšie a celé menu pôsobilo kvalitnejšie.

Švajčiarsko je však známe aj cenami a tie sme pocítili prakticky okamžite. KFC vyšlo približne na dvojnásobok toho, čo by človek zaplatil na Slovensku, a parkovanie v centre Bernu stálo približne päť eur za pol hodinu.

V miestnom supermarkete sme objavili pistáciové Starbucks latte, ktoré bolo ako letná limitka. A úprimne, bolo výborné. Také malé prekvapenie uprostred roadtripu, ktoré človeku zlepší deň.

Večer už únava opäť začínala byť silná. A tak sme sa rozhodli prespať v aute.

Na papieri to znie dobrodružne. Realita je trochu iná. Človek je poskrúcaný, dolámaný a hľadá polohu, v ktorej ho ráno nebude bolieť úplne celé telo.

Napriek tomu som sa prekvapivo vyspal celkom dobre. Mal som so sebou svoj obľúbený vankúš z kačacieho peria, oprel som si ho o okno auta a zaspal.

Uprostred spánku ma zrazu zobudilo: „Patriku, vstávaj… tankujeme.“

Keďže som bol počas celého roadtripu hlavný človek na komunikáciu v angličtine, opäť prišla moja chvíľa. A samozrejme aj moja zlatá kreditná karta dostávala počas tejto cesty poriadne zabrať.

Po tankovaní som sa vrátil späť do auta a snažil sa pokračovať v spánku. Nie však nadlho.

O chvíľu sme už boli pri rakúskych hraniciach a ja hovorím, že idem na WC. Zo zadných sedadiel sa okamžite ozvalo:
„Rovno môžeš kúpiť aj rakúsku diaľničnú známku.“ A tak sa pokračovalo ďalej.

Deň 3 – Nočné Rakúsko a návrat domov

Tretiu noc sme pokračovali cez Rakúsko. Bola to už úplne iná atmosféra než na začiatku roadtripu. Únava bola cítiť na každom z nás, no zároveň sme mali ten zvláštny pocit, že sa nechceme vrátiť domov príliš rýchlo.

Ráno sme sa ešte zastavili v rakúskom McDonald’s na menšie „nočné raňajky“ v roadtrip štýle – McNuggets a kolu. Po hodinách v aute to chutilo oveľa lepšie, než by človek normálne čakal. Už aj také obyčajné jedlo malo počas tejto cesty úplne inú atmosféru. Človek sedel unavený, trochu dolámaný zo spania v aute, ale zároveň spokojný, že roadtrip stále pokračuje.

Niekde po ceste sme zastavili na odpočívadle, všetci vystúpili z auta, trochu sa ponaťahovali a na chvíľu si oddýchli. Auto už po tých hodinách jazdy vyzeralo ako mobilný sklad – vankúše, fľaše, snacky, káble, tašky a všetko možné porozhadzované všade okolo nás.

Nad ránom sme pokračovali ďalej smer Slovensko.

(Zdroj obrázku: Google Maps, pink Tankstelle Weng im Innkreis)

Ak by som mal dať jednu radu každému, kto pôjde cez Rakúsko, tak sa veľkým oblúkom vyhnite pumpe pink Tankstelle Weng im Innkreis na adrese Harterding 20, 4952 Weng im Innkreis, Rakúsko.

Zastavili sme tam len kvôli krátkej pauze a WC. To, že toalety boli platené, by vôbec nebol problém – v zahraničí je to na pumpách úplne bežné. Problém bol všetko ostatné.

Turniket na WC nebral karty a najmenšia hotovosť, ktorú sme mali pri sebe, bola 10 € bankovka. Tak sme išli na pokladňu poprosiť o rozmenenie. V tom momente začala veľmi „príjemná“ pani za pokladňou po nemecky kričať: „Nein, nein, nein… no exchange!“

Tak sme sa na seba pozreli, zobrali z regálu nejakú sladkosť a položili ju na pult. Zrazu už bola ochotná nám bankovku rozmeniť, aj keď veľmi neochotne.

Najväčší bonus prišiel až potom. Za platené WC sme dostali kupón na zľavu pri nákupe, čo býva úplne normálne. Keď sme ich však chceli použiť, pani začala znovu robiť scénu, že maximálne jeden kupón na jednu transakciu. Tak som sa rozhodol trochu sa prispôsobiť pravidlám.

Tri veci som si nechal rozdeliť na tri samostatné transakcie a každú jednu som zaplatil kartou. Moja zlatá kreditka dostala ďalší priestor zažiariť. Za prístup a ochotu dávam tejto pumpe úprimných 0 bodov.

Po ceste sme ešte raz tankovali a mňa už začínal chytať hlad. Pri diaľnici som zbadal Burger King a potešil som sa, že si konečne dám niečo poriadne jesť. Lenže až pri vstupe mi došlo, že bolo len okolo 8:20 ráno a burgeráreň ešte ani nebola otvorená.

Tak som si nakoniec kúpil aspoň donut a kávu.

Čím viac sme sa blížili k Slovensku, tým viac človek cítil, že sa roadtrip pomaly končí. Po ceste som si užíval pohľad na Bratislavu a premýšľal nad tým, koľko vecí sme za tie tri dni stihli.

Nebolo to o luxuse ani o dokonale naplánovanom itinerári. Skôr o spontánnosti, únave, náhodných situáciách, smiechu v aute a momentoch, ktoré človek nevymyslí dopredu.

V Púchove sme vysadili kamaráta a následne sme pokračovali späť do Žiliny, kde sa celý roadtrip začal.

Zhodnotenie roadtripu

Bol to môj prvý roadtrip takto ďaleko a úprimne, bol to jeden z najlepších spontánnych výletov, aké som zažil.

Videli sme obrovské množstvo miest, prešli stovky kilometrov, zažili množstvo situácií, ktoré by človek nikdy nenaplánoval, a práve preto to celé pôsobilo tak autenticky.

Zaujímavé bolo aj to, že ja som normálne typ človeka, ktorý si plánuje všetko dopredu. Keď niekam cestujem, aj keby len do Bratislavy, väčšinou mám pripravené všetko do poslednej minúty. Tu sa však neplánovalo takmer nič. Väčšina rozhodnutí vznikala priamo počas jazdy.

A možno práve preto bol tento roadtrip taký výnimočný.

Bol šialený, chaotický, miestami unavený, občas drahý, ale zároveň neskutočne zábavný. Celkovo nás vyšiel približne na 900 €, no za tie zážitky to stálo úplne všetko.

A keby som mal možnosť, bez rozmýšľania by som si to zopakoval znova.