Dlho som mal pocit, že ten hype okolo Squid Game šiel mimo mňa. Videl som občas reelska na Facebooku – ako tam niekto beží, hrá zvláštnu hru, a zrazu iba… vylúčený. Ani som netušil, že ide doslova o hru na život a na smrť. Ako sa tie reelska začali opakovať, začal som chápať, že pri tomto nemôžem chýbať. A tak som si raz večer, povedal – dám tomu šancu, pustím si prvú epizódu. Veď čo, jedna časť nikoho nezabije…
No a bolo to tu. Keď Gi-huna naložili do dodávky a obraz zhasol… vedel som, že spánok dnes nebude. Dokončil som celú prvú sériu za jednu noc. A neľutujem.
Séria 1: Brutálne silný štart
Prvá séria ma úplne zdrapila. Nie len konceptom – hra na život a smrť medzi ľuďmi, ktorých spoločnosť odsunula na okraj – ale najmä emóciami a napätím. Hráči sú odhodlaní riskovať všetko. A keď hovorím všetko, myslím tým život. Každý z nich má svoj dôvod, prečo sa do tejto šialenosti vrátil aj keď mal možnosť do hry sa nevrátiť. Gi-hun ako hlavná postava pôsobí najprv ako chaotický smoliar, no postupne sa mení pred očami. Jeho morálny kompas zostáva pevný aj v najtemnejších chvíľach.
Pamätáte si tú scénu s vyrezávaním cukrových tvarov? Samozrejme, že som to musel skúsiť aj ja doma. A áno… zlomil som ho. Bol by som vylúčený.
Najviac ma zasiahli momenty ako zradná dôvera medzi hráčmi v mramorovej hre, brutálny Tug of War, či Seong Gi-hunovo rozhodnutie na konci – keď mohol všetko vyhrať, ale rozhodol sa to radšej ukončiť, ako zabiť priateľa. Nakoniec predsa len vyhral, no za akú cenu?
A úplný záver – Gi-hun zistil, kto celú hru organizoval. Šokujúce odhalenie, že ten starý muž (hráč 001) bol nielen účastník, ale hlava celej operácie? Silné. A keď už sa zdalo, že sa vracia k normálnemu životu… rozhodol sa vrátiť. Lebo pochopil, že to celé ešte neskončilo.
Séria 2: Návrat s otáznikmi
Keď oznámili druhú sériu, bol som vo vytržení. Tešil som sa, ako malé dieťa. A keď konečne vyšla, celú som ju opäť zvládol za jednu noc.
Pravdou však je, že séria 2 už nebola taká silná. Stále bola pútavá, no cítil som, že to nie je „to ono“. Dej sa rozšíril mimo samotných hier. Viac sme sa dozvedeli o pozadí organizácie, o tzv. VIP-och, ale chýbala mi tá surovosť a zúfalstvo hráčov. Bolo tu menej šoku, viac politiky a intríg.
Zaujímavé bolo sledovať, ako Gi-hun začal konať – už nie ako hráč, ale ako niekto, kto chce túto mašinériu rozobrať zvnútra. Objavili sa nové postavy, nové pravidlá. A práve tu to začalo škrípať – bitka sa rozbehla, napätie stúpalo… a zrazu to skončilo. Ako keby niekto strihol film uprostred akcie.
Cítil som sa tak trochu okradnutý. Nebol to zlý seriál, ale záver série 2 pôsobil nedokončene.
Séria 3: Záver, ktorý rozdelil fanúšikov
Tretia séria prišla po dlhšom čakaní. Počítal som dni. A keď bola konečne online, áno – znova celú za jednu noc.
Moje pocity sú zmiešané. Na jednej strane radosť, že som videl bitku medzi hráčmi a organizátormi, že Gi-hun nehodil flintu do žita. No na druhej strane – celé to pôsobilo, akoby bola tretia séria len „povinná jazda“. Chýbala mi hĺbka.
Tvorcovia sa tentoraz sústredili hlavne na samotné hry – nové kolá, nové zvraty, ale zvyšok sveta úplne zmizol. Jediná výraznejšia línia mimo arény bola tá s detektívom, ktorý sa po rokoch vrátil. A čakal som veľké finále. Čakal som, že vtrhne do centra hry, že zatknú frontmana, že systém padne.
Namiesto toho… vyhral hráč 222, ktorého vývoj bol síce zaujímavý, ale jeho víťazstvo bolo akoby bez dopadu. Žiadna revolúcia, žiadna veľká očista. Frontman prežil, organizácia sa možno len presunula. No najväčší šok bol náznak, že sa to celé presunie do USA.
To ma zaskočilo. Otvorili dvere pre pokračovanie… no otázkou ostáva – má to ešte čo povedať?
Záverečné zhodnotenie: Squid Game nie je len hra
Celé Squid Game pre mňa nebolo len o hrách. Bola to štúdia ľudskej psychiky, dôsledkov kapitalizmu, morálky a zúfalstva. Prvá séria je ikonická, bez debaty. Druhá priniesla nový rozmer, ale stratila časť sily. Tretia sa snažila uzavrieť príbeh, no zostali po nej viaceré otázky.
Napriek tomu – neľutujem ani jednu minútu, ktorú som tomu venoval. Naučilo ma to vnímať veci inak. O ľuďoch, o rozhodnutiach, o tom, čo sú ľudia schopní urobiť, keď nemajú čo stratiť. A aj keď to bola fikcia, v mnohom to nebolo ďaleko od reality.
Odporúčam? Určite áno. Ale buďte pripravení – nie je to len o hrách. Je to o nás.
PS: Ak vyjde 4. séria v Amerike… hádajte, čo spravím. Jasné – zas ju stiahnem za jednu noc.